6. Ľudia sa menia – o tom, že ani báť sa neviem poriadne

Mám tento blog už viac než pol roka. A zatiaľ je na ňom asi len šesť článkov, čo je zľahka patetické, ak vezmeme do úvahy, že zaňho platím každý mesiac asi tri eurá. No tak sa ochudobňujem o dve kávy do mesiaca – nie je to niečo, čo by mi trhalo žily. Čo mi však žily iba tak nežne okuskáva, je fakt, že ma naň baví písať, ale nerobím to.

Mám rozpísaných niekoľko článkov… o zbavovaní sa vecí, ktoré nepotrebujem, o tom ako som si prefarbila vlasy naružovo, ako som hrala airsoft s mojou profesorkou, ako som išla na motokáry keď všetci rátali s tým že ostanem radšej doma, o tom, ako som sa snažila prežiť deň ako moje dokonalé „ja“, ako som vyskúšala prvýkrát ázijské jedlo z miletičky…
A vymyslených som ich mala ešte viac. Každý deň totiž spravím niečo, čoho sa bojím. Človeku sa to však časom zunuje. Spraví niečo skvelé a v ten deň a možno ešte deň na to sa aj cíti skvelo. Potom jednoducho zabudne. Alebo ešte niečo horšie – reálne sa niečo naučí a vyrastie z toho. Keď opakovane robíte strašidelné veci, časom sa už nezdajú také strašidelné. A to sa stalo aj mne, rýchlejšie, ako som čakala. A to nie je zlá vec. Som hrdá, že sa mením, že som sebavedomejšia. Ale potom mi už nepripadá dôležité o nich písať – veď to bolo také jednoduché. Aj keď nebolo.

A tiež mi trvá napísať jeden článok tri dni. A to už kde sme, aj eseje do školy kde porovnávam poviedky, čo som nečítala, napíšem skôr.

Nevravím, že sa už vecí nebojím. Ale necítim potrebu každému z nich venovať svoj vlastný článok. Teda – aspoň väčšine. Boh vie by vedel keby existoval, že ak sa mi podarí dostať na školu, napíšem o tom. Pretože na tom pracujem už od septembra a už som kvôli tomu plakala. Napísala by som aj o tom, ako sa mi konečne po dvoch rokoch celkom darí komunikovať s mojim frajerom. Lebo také veľa ľudí nevie, ani ja som nevedela. Je ťažké si niekoho pustiť k telu a ešte ťažšie k svojim myšlienkam. A aj kvôli tomu som plakala. Celkovo, ak som kvôli niečomu neplakala, asi to za veľa nestálo. Lebo ja plačem často.

Napríklad tento blog. Celý o tom, ako robím veci, ktorých sa bojím, a pri tom sa bojím k nemu priznať. Neviem, čo ma tak veľmi desí na tom, že by ho niekto čítal – to je skôr kompliment. Ale večne sa snažím niečo povedať a predviesť sa a zároveň splynúť s pozadím alebo sa vytratiť do stratosféry (hehe, aká som vtipná). Minule sa mi zdalo, že niekto, koho poznám, spomenul môj blog. Iba trošku, nikto si to nevšimol. Ale skoro som spadla zo stoličky. V mysli som hneď mala výhovorky typu „že však to je len také trápne portfólio, aby som mala čo napísať na prihlášku na výšku“. Čo je síce pravda, ale nie naozaj. Toto je nápad, ktorý sa mi podarilo pošepkať Jurovi do ucha až po troch pohároch vína v Axiome. Taký, čo som si schovávala niekade vzadu v mysli a vracala sa k nemu ako k peknej spomienke, keď som v noci nemohla zaspať.

Dúfala som, že mi to pomôže zmeniť k lepšiemu. Myslela som si, že keď sa naučím ovládať svoj strach, naučím sa ovládať aj svoj život. Pretože život je sakramentský bordel. Niečo sa stane a vy neviete, či je to dobré alebo zlé, iba že sa to stalo. Vzťahy sú mätúce, lebo niektorých kamarátov ste nevideli dva roky, ale stále vám napadnú pri tom slove ako prví. Vlastnosti, ktoré vás zvykli charakterizovať, sú preč. A rodičia možno majú predsa len v niečom pravdu (ale v niektorých nie, a to je dobre). Čím som staršia, tým menej viem, čo.  To nie je chyba, tam tá veta jednoducho končí. Neviem čo. Iba to, že možno keby som sa naučila nechať veci plynúť, keď ich nemôžem ovplyvniť, mala by som viac pekných spomienok. A oveľa menej stresu.


To je celkom rarita, pekné spomienky. Keď nad tým tak rozmýšľam, už nejaký čas mám problém nájsť spomienku, na ktorú by som rada myslela. Všetky sú ako hmla. Ako biele nebo. Ako maces. Bez bez chuti, faireb a jasných tvarov. Lebo nebývam spokojná. Minule sa ma spýtali na interview, na čo som v živote najviac hrdá (moc často na tomto blogu hovorím o mojich pohovoroch, s tým musím prestať). A mne tak dlho nič nenapadalo, až som povedala pravdu: „Som typ človeka, čo nikdy nie je spokojný so súčasným stavom vecí, vždy sa dá čo zlepšiť.“ Príde mi zábavné, že zo mňa teta personalistka vytiahla niečo, čo by som mala skôr hovoriť terapeutovi. To som jej mohla rovno povedať: „Som malý mizerný perfekcionista a závidím ľuďom, čo v mojom veku dosiahli viac.“ Snažím sa nebyť, ale je to ťažké. Hovorí sa, že na každého príde rad, ale už aj na svet som u nás doma prišla až piata v poradí. Takže haló, kde je mojich desať minút slávy (rozmýšľam, či by toto považovala terapeutka ako moju charakteristickú traumu z detstva).

Ale vážne. Hocičo spravím, nikdy to pre mňa nie je dosť dobré. Vždy sa všetko dá urobiť lepšie. Takýto postoj k životu môže človeka poháňať ďalej, alebo dohnať do šialenstva. A ja mám celkom maličkú tendenciu šalieť. Napríklad čeliť svojmu strachu je dobré. Ale čo ak máte pocit, že váš strach za veľa nestojí? Panebože, aká škoda, že sa nebojím zaujímavejších vecí! Ani báť sa neviem poriadne. Občas sa snažím niekomu vysvetliť ako funguje môj mozog, a cítim sa ako idiot. Aj teraz sa tak cítim, lebo som si na niečo postavila blog, a vzdala som to po šiestich článkoch. Ktoré mi trvali napísať pol roka. Ale to je v poriadku. Lebo rastiem.
A nekončím, iba mením. To by asi malo byť moje nové životné motto.

Pridaj komentár