5. Nasleduj svoje sny – o tom, ako mi na pohovore povedali, že si mám nájsť niečo lepšie

Začiatkom nového školského roka som mala malý heuréka moment. Jedno ráno som počula spolužiačku hovoriť o tom, že chce ísť študovať na magistra do zahraničia, do Dánska. A ja na to: „Hej, aj ja chcem ísť, niekam do Anglicka.“ Na čo na mňa vysypala spŕšku informácií o tom, že ona si podáva toľko a toľko prihlášok na také a také školy a že o pár týždňov tam ide na interview, či jej uznajú predmety….A ty ideš kam?“

A vtedy moje srdce na okamih zomrelo, lebo som si uvedomila, že ja som zatiaľ neurobila vôbec nič na to, aby ma niekam zobrali. Nepozrela som si agentúry, nepozrela som si školy, nepozrela som si požiadavky. Nič. Vždy som ten nápad mala niekde vzadu v hlave, vždy som vedela, že chcem z mojej školy odísť. Jedného dňa. A akosi som zabudla na to, že ten deň sa blíži. A že sa naň treba pripraviť.


Honba za stážou

Od tej chvíle som začala podnikať kroky smerom k môjmu cieľu. Ani neviem ako dlho som pozerala na odbory a porovnávala školy. Nakoniec som sa rozhodla pre médiá a komunikáciu. Už dlhšie sa zaujímala o marketing a médiá a tieto odbory sú vždy správne reznuté kultúrou a jazykom. Teraz však študujem niečo celkom iné. A tak mi napadlo, že potrebujem stáž. Získať nejaké praktické skúsenosti. Lebo ísť študovať niečo bez toho, aby som v tom mala nejakú skúsenosť… je pri najmenšom odvážne.

Až po niekoľkých týždňoch hľadania a čakania som narazila na jednu, ktorá nebola špecializovaná čisto na študentov marketingu a chceli iba 10 hodín týždenne. Inzerát bol napísaný veľmi familiárne a úprimne. To mi zaimponovalo – a zároveň mi to prišlo trochu podozrivé. Ale po tom, ako som si ich preklepla, som sa rozhodla im poslať životopis. Bolo to počas víkendu, ale chlapík od nich sa mi ozval hneď na druhý deň. Opäť veľmi familiárne. Viete čo povedal?
🙂
🙁
😉
Nerobím si srandu, presne takto. Na konci. Každej. Jednej. Vety. Uznávam, bolo to celkom oslobodzujúce, možnosť písať smajlíky v oficiálnych emailoch chýba. Nikdy totiž neviete, ako vaše slová zapôsobia na druhú stranu. Ale ešte som nezažila, aby mi niekto dospelý písal takto. Chce si ma snáď najať nejaké dieťa? Pozrela som na fotku a informácie v emailovom podpise, plešatý ako novorodenec, ale predsa aspoň v strednom veku. A tak som len pokrčila plecami, odpísala :), a dostala pozvanie na pohovor.

Najzvláštnejší pohovor na svete

V ten deň som si obliekla moje biznis Lucka oblečenie (už so mnou bolo na asi troch pohovoroch) a šla som. Sebavedomo. Popis práce neznel obťažne a všetko, čo po človeku požadovali, som spĺňala. Nemal s tým byť žiadny problém a bola som pripravená na všetko. Naštudovala som si aj, čím sa tá firma zaoberá a prešla som si pár odborných termínov, ktoré by mohli na pohovore spomenúť. Aby som nebola za blbca.

Už som mala všelijaké pohovory. Taký, kde ma držali skoro hodinu a odhovárali ma, pretože vyzerám príliš mlado a „krehko“. Taký, kde na mňa pri interview zazerala z diaľky baba, ktorá v ten deň prišla už na zaúčanie na tú istú pozíciu. Taký, ktorý netrval ani desať minút a iba som im zopakovala to, čo mám napísané v životopise. Taký, kde som hodinu a pol opravovala text v poľštine aj keď neviem po poľsky (to bol celkom slušný omyl a panebože, dodatočne som rada, že ma nezobrali).

Ale ani jeden nemal na pohovor, ktorý som mala v tejto agentúre. Ani jeden.

Aj začal trochu pochybne. Nevedela som ich nájsť, lebo sídlili v zdieľanej budove a ani jedno logo na zvončekoch nezodpovedalo tomu, čo mali v inzeráte. Chvíľu som blúdila vnútri, lebo ma niekto pustil dnu (a telefonoval, takže som sa ho nemohla nič spýtať), žiadna recepcia, iba zatvorené dvere na každom poschodí. Chodila som dookola a búchala opätkami. Nakoniec mi napadlo, či mi chlapík nenapísal niekam telefónne číslo. Našťastie ho mal vo svojom automatickom podpise.

Chlapík sa objavil. Bol veľmi milý. Až trochu moc. A bol aj úprimný. Až trochu moc. Hneď ako ma zbadal, povedal, že ma od tejto práce bude odhovárať. Napadlo mi, hm, také tu už bolo. Ľudia asi nechcú, aby som pracovala.
Povedala som mu pár vecí o sebe. A on mi na to povedal, že táto práca nie je pre mňa. Čo je presne to, čo chce človek počuť, keď príde na pohovor. Že vy sa vlastne hlásite na prácu, ktorú ani nechcete. Povedal mi, že si mám nájsť niečo lepšie. Že v tejto práci by som sa trápila. A tak len rozmýšľam… ako si takáto firma nájde zamestnancov?

V čom nemal pravdu ani omylom

Chlapík rozprával veľa. Veľa. A tak som sa rozhodla spísať hlavné body, okolo ktorých sa točil.


Nepravda číslo jeden: „Nechceš tu pracovať!“

Dala som si tú námahu poslať životopis a sprievodný mail. Naštudovať si termíny. Vynechať kvôli pohovoru prednášku. A to len preto, lebo ja vlastne nechcem pracovať v marketingovej firme, kde ma budú dobre platiť, nebudú po mne chcieť 20 hodín týždenne, kde získam nejaké skúsenosti z odboru a ktorá ešte aj bude vyzerať dobre na životopise. Kdeže. Fuj, kto by také chcel. Nevravím, že je to môj sen, ale na rozdiel od vysedávania na recepcii je táto práca o krok k bližšie k niečomu odbornému.


Nepravda číslo dva: „No a čo, že ťa vyhodia zo školy!“

Povedal mi, že si mám nájsť prácu v nejakej poriadnej reklamke. Áno, to by som chcela. Ale povedal mi, že mám napísať každej agentúre. A že keď ma jedna z nich zoberie, mám pre nich pracovať zadarmo, počas školy, do noci. No a čo, že nebudem spať, som mladá a môžem si to dovoliť. No a čo, že ma vyhodia zo školy, v škole ťa aj tak nič nenaučia. No a čo, že zadarmo, ale tá skúsenosť! (No vážne, čo to ľudia majú s vykorisťovaním študentov?)
Nevravím, že ľudia nemajú byť cieľavedomí a draví. Ale nie za cenu ich zdravia a celkového šťastia. S podobným postojom sa v poslednej dobe zvyknem stretávať často a… je to smutné. Nestojí to za to. A hlavne nestojí za to sa dať vyhodiť zo školy pre brigádu, ktorú ste si našli hlavne kvôli tomu, aby ste sa na školu dostali.
Panebože, svet naozaj potrebuje ďalšieho človeka, ktorý ti bude vravieť, že škola je zbytočná. Nie sme v osemdesiatych rokoch.

V čom mal pravdu


Pravda číslo jeden: „Keby ťa vďaka tejto práci zobrali na školu, bolo by to klamstvo.“

Uznávam, že v tomto mal trochu pravdu. Je jednoduché sa pohrať so slovami. Mohla som na niekoľko riadkov opísať, ako mi môj marketingový sensei úplne zmenil život, keď mi odovzdával všetky tajomstvá internetu. A pri tom by som len zaraďovala produkty do rubrík a písala k nim popisy. Bola by to skratka. A samozrejme, prečo si život o niečo nesťažiť, keď môžem, všakže.

I keď mám pocit, že mladí ľudia sú nútení robiť podobne klamať pri každom prijímacom konaní.
Pravda znie nudne a skúseností je menej, ako je vyžadované. A aj vtedy, keď si extrémne motivovaný. Božechráň, keby si náhodou bol ešte v stave hľadania seba samého. To je kariérna smrť.


Pravda číslo dva: „Táto práca nie je to pravé, mala by si si nájsť niečo lepšie.“

Hlavná myšlienka celého rozhovoru. Nájdi si niečo lepšie. „Toto je práca pre päťdesiatročné tety čo si chcú prísť do práce odklikať pár hodín. A pre študentov, ktorí nechcú „nič viac“.“
Odhliadnuc od toho, aký neprofesionálny pohovor to bol a od toho, že si chlapík sám seba predstavoval ako nejakú vílu kmotričku, ktorá pomáha ľuďom plniť si sny – áno, budem si hľadať niečo lepšie.

To však nutne neznamená, že budem nasledovať jeho rady. Lebo ma neodhadol správne. Väčšina ľudí vo vašom okolí to nedokáže. Musíte sa rozhodovať sami za seba. Áno, ešte vždy posielam životopisy a rada by som stážovala – praktické skúsenosti sú lepšie ako náučné videá na youtube.

Ale zároveň som sa rozhodla nebyť závislá od milosti nejakého personalistu a vziať veci do vlastných rúk. Lebo ak nemáš skúsenosti, vytvor si ich. A tak blogujem a publikujem a tvorím a skúšam. A budem to robiť, až kým sa mi nepodarí dosiahnuť to, čo chcem. Podľa vlastných pravidiel.

2 Replies to “5. Nasleduj svoje sny – o tom, ako mi na pohovore povedali, že si mám nájsť niečo lepšie”

  1. Bol to poriadny idiot! Zaslúži si byť anonymne vypískaný na nete. A stáž si nájdeš, bez neho a lepšiu, uvidíš.
    + tie fotky sú skvelé!

    1. vďaka <3 nepovedala by som že idiot, skôr len trošku zahľadený do seba 🙂

Pridaj komentár