Kto sa bojí, nech nechodí do lesa

Ahoj,
volám sa Lucia, a mám problém.

Asi desať minút od môjho domu otvorili novú kaviareň. Takú peknú, hipsterskú. Jej otvorenie bola veľká udalosť, lebo bývam na dedine a doteraz u nás boli z nejakého zvláštneho dôvodu takmer všetky podniky výlučne len bary alebo pizzerie.
A chodím si tak okolo nej a zakaždým si hovorím, nabudúce tam zájdem! A viete čo? Dva roky neskôr, a ešte vždy som v nej nebola.

Prečo?

Nie, nie je to tým, že je totálne predražená – ja si tie 4 eurá za domácu limonádu zaplatím. Som totiž
klasický prípad kaviarenského povaľača. Po pár mesiacoch brigády v podobnej kaviarni sa zo mňa dokonca stal aj kávový snob. Instantnú kávu nemôžem ani cítiť, preto som asi najhorší hosť, ktorého doma môžete mať. Okrem toho si myslím, že nám raz tie predražené limonády a vegánske quiche zachránia ekonomiku.
Rovnako nebolo to ani tým, že by bývala preplnená. V mojom okolí ešte vždy drvivú časť populácie tvoria dôchodcovia a tí by si namiesto quiche dali radšej klobásu a pohárik domácej.

V čom teda spočíva môj problém?
Som až po uši zahrabaná v komfortnej zóne.
A to tak hlboko, že nie som schopná ani len na chvíľu vybočiť z mojej pohodlnej, zabehnutej trasy bez toho, aby som vnútorne trpela.

 

Keď sa bojíte zdvihnúť ruku

Vo väčšej či menšej miere sa to so mnou ťahá už od základnej školy. Vtedy som sa zásadne rozhodla nerozprávať. lebo som z toho bola nervózna a bolo mi to nepríjemné. Stiahnuté hrdlo, búšiace srdce, a svet rozmazaný, akoby bol z horúcej pary. A tak som sedela potichu v lavici a počuť ma bolo iba keď som plakala za jedna mínus z diktátu, lebo som písané P napísala zrkadlovo.

Snáď iba raz som to dobrovoľne porušila. Bolo to keď sa nás učiteľka na výtvarke spýtala, kto je najväčší umelec na svete.
Malá Lucka, celá nadšená z toho, že vie odpoveď, odignorovala úzkosť a rozhodla sa podeliť so svojou múdrosťou. Odniekiaľ nadobudla veľmi pofidérny taliansky prízvuk a vykríkla, že Leonardo Da Vinci. A učiteľka sa iba zasmiala, a povedala že nie, Lucka, veď jeseň predsa! A zvyšok hodiny sme obkresľovali javorové listy na papier.
Pane Bože. Jeseň. Ako mi to len mohlo nenapadnúť.
Ako správne dieťa som sa, samozrejme, urazila a už jej nič nepovedala, lebo si nevážila môjho mladého génia.

Tento iracionálny strach z nepríjemna mi však neovplyvňuje iba školské známky za aktivitu.
Vplýva na celý môj život a všetky rozhodnutia. Existovať ale dokážem vcelku schopne, a tak mi trvalo celé roky si uvedomiť o koľko zážitkov a skúseností prichádzam.
Už roky nosím stále ten istý účes. Vždy si v reštaurácii objednám to isté. Vždy chodím von s tými istými ľuďmi. A zo zásady sa pohybujem vždy v spoločnosti, nikdy nie sama.
Lebo to mám odskúšané a je to tak jednoduchšie.
Lenže takýmto spôsobom ostávam aj ja ako osoba stále rovnaká. Nerastiem. Nerozvíjam sa.

A to sa musí zmeniť, pretože ja nie som žiadne béčko. Mne nestačí iba spodok Maslowovej pyramídy potrieb, ja si idem po tú sebarealizáciu a hľadanie vlastného potenciálu na jej samom vrchole!

 

Čeliť svojim strachom

Väčšinou keď chcú ľudia zmeniť svoj život, vždy začínajú nejakým motivačným citátom.
Napríklad taký „Život je krátky“. Alebo „Ži v prítomnom okamihu.“
Tieto veci hneď v úvode preskočím, pretože už na ne neverím.
Ak sa nad tým logicky zamyslíme, život je to to najdlhšie, čo kedy budeme mať. A ak by som nemyslela na budúcnosť, pravdepodobne by som skončila na ulici.

Magické formulky, čo si zvyknú ľudia písať nad posteľ, na mňa nikdy nemali požadovaný efekt.
A preto prechádzam k činom. Už žiadne výhovorky typu „aj tak na to nemám čas“, alebo „veď na čo, nepotrebujem to k životu,“.

Som odhodlaná jednoducho vliezť do toho lesa. Stratiť sa v ňom. A čo ja viem, spadnúť do pasce na medvede s vybitým telefónom a tri dni v nej kričať o pomoc.
Čeliť svojim strachom. Veď sa chápeme.

Môj boj so strachom začína týmto blogom.

 

 

PS.: Držte mi palce, nech sa odhodlám aj na ten druhý.

Pridaj komentár