2. Imidž je na nič – o tom, ako som bola týždeň škaredá

Vždy som trochu závidela tým babám, ktoré boli schopné sa ukázať v škole v teplákoch, nenamaľované a s mastnými vlasmi v drdole. Ale nikdy nie natoľko, aby som spravila to isté, keď sa ráno ponáhľam. Čo je vlastne každé ráno. Kde potom beriem ten čas navyše?

Zo spánku by som si ráno nikdy dobrovoľne neukrojila, vždy musím mať svojich osem hodín (za čo sa mi jeden môj upírsky kamoš z výšky, ktorý mi zásadne píše vždy o štvrtej ráno, smeje). Nie, ja radšej preskočím raňajky a strávim tých 15 minút, čo mám, pred zrkadlom v kúpeľni. A potom sedím v škole na prvej hodine, pekná a upravená, a skrúcam sa v kŕčoch od hladu. Lebo som malý hlupáčik. Nie, vážne, neviem prečo to robím.

Preto som sa tento týždeň rozhodla si dať malú šokovú terapiu zakaždým, keď sa pozriem do zrkadla. Rozhodla som sa nemaľovať a obliekať si veci, v ktorých som škaredá – alebo si to len myslím.

Čo sa hovorí o ženách s veľkými nohami?

Raz nás mama posadila s mojim bratom Kubom oproti sebe nech si porovnáme, kto má väčšie nohy. Vyhrala som, o palce. A bola som na seba strašne hrdá, lebo keď ste malý, mať viac je vždy lepšie. A ešte aj v niečom predbehnúť staršieho súrodenca? Skvelé!
Niekedy koncom základky som bola posadnutá vytŕčaním z davu. Mama mi raz poradila, aby som si kúpila lesklé červené špicaté číňany (áno, potrebujú všetky tieto synonymá). Doteraz neviem prečo by mi niečo také radila, ale boli také strašné a divné, že som si ich hneď kúpila a na druhý deň obula do školy. Niekde v procese som ale zabudla, že moje číslo topánok je 40/41.
Hádajte, čo mi hovorili spolužiaci? Že vyzerajú ako klaunské topánky. Aj keď som prakticky anticipovala štýl Rihanny, bohužial mali pravdu. Už som si ich nikdy neobula. A začala som si dávať pozor na to, čo si kupujem. Z tohto dôvodu teraz neznášam nakupovanie topánok. A každý, kto ide so mnou, ho začne neznášať tiež. Často sa mi totiž stane, že aj po dvoch hodinách hľadania, skúšania a pozerania do zrkadla, či nie sú príliš veľké, skončím s prázdnymi rukami (nohami).

V snahe, aby moje plutvy pôsobili menšie, som potom vždy nosila plátenky alebo baleríny. Aj keď vonku pršalo. Nech sa len ľudia na ulici za mnou obzerajú, keď mi čvachce v topánkach! Som zvedavá, koľkokrát som kvôli tomu ochorela. Och, a okrem toho som ešte zvykla nosiť mamine topánky. Ktorá má o číslo menšie nohy. Som presvedčená, že práve kvôli tomu mám teraz tie moje veľké palce na nohách trochu krivé.

Sen každého dievčatka

Nie, nie je to princ na bielom koni, ani poník. Je to podprsenka veľkosti 34C (aj keď si nie som istá, lebo neviem ako vyzerá, ups).
Keď dievča dostane svoju prvú podprsenku, je to veľká vec. A je na ňu hrdá asi len pár hodín, kým sa jej spolužiak, čo v detstve asi padol zubami na obrubník, nespýta prečo ju nosí, keď nemá prsia. A potom už jsú to len vypchávky, ktoré vypadávajú vždy, keď sa zohne. Alebo taká možno bola len moja skúsenosť, neviem. Ale pamätám si, ako raz spolužiačka na výlete zahlásila nad tanierom brokolicovej polievky: „dievčatá, z tohto vám narastú!“ a všetky sme si nabrali plný tanier. Aj ja, a to som vtedy neznášala brokolicu. Fakt strašne som ich chcela.

Prešla som si aj obdobím, kedy som si povedala, že sa raz dočkám a stresovaním nič nezmením. Čo bolo pekné obdobie, kým trvalo – takže som to moc nedomyslela. Teraz už mám 21, už viem, že sa nedočkám. Čiže nasleduje obdobie zmierovania sa s tým, že aj niektorí chlapi majú väčšie prsia než ja. A s tým, že mám väčšiu šancu naraziť na podprsenky mojej veľkosti skôr v detskom oddelení, než v špecializovanej predajni.

Začína tiež obdobie vyhadzovania podprseniek, ktoré mi kedysi niekto daroval, ale nikdy som do nich nedorástla. Mám ich plnú zásuvku. Je to dosť odvážny typ darčeku, ani ja sama si vo výbere veľkosti neverím, nie to ešte aby som niekoho odhadovala len tak od oka. Čo je ale ešte smiešnejšie na situácii, že vlastním niekoľko podprseniek, ktoré mi nesadnú? Že mi je ľúto ich vyhodiť. Lebo „veď som ich nemala ani raz na sebe!“. 

Ale snažím sa to brať s nadhľadom. Minule sme sa bavili s tým upírskym kamošom o tom, aké ťažké budú skúšky. „Smola, že nie som dievča, by som si dal výstrih a hneď by ma nechal prejsť.“ Na čo som sa ja len pozrela na moju hruď a poznamenala: „Vidíš, u mňa by fungovala tiež asi len krátka sukňa.“
Aj keď minule som mala na skúške potrhané rifle a prešla som na Béčko, takže úspech v robení skúšok asi bude niekde inde. Napríklad v hlave.

Keď som sa snažila schudnúť

Nikdy som nemala nadváhu, práve naopak. Ľudia sa dokonca cítili dosť sebavedomí na to, aby mi povedali, že som iba „kosť a koža“. Lebo je v poriadku keď niekoho nazvete anorektičkou, ale božechráň, aby ste niekomu povedali, že je tučný.

Človek by bol povedal, že sa aspoň budem môcť hrať na petite francúzsku z alternatívneho čiernobieleho filmu, ktorá žije len z cigariet, kávy a zlomených chlapčenských sŕdc. Na to však nemám ich klasický tvar tela. Podľa teórie v ženských magazínoch som totiž hruška (odignorujme na okamih ten fakt, že niekto začal prirovnávať ľudí k ovociu). Vrch je XS a spodok M. Je to akoby snehuliakov tvarovo stavali na moju počesť.

A okolo tejto teórie sa točí všetko, som kedy kúpila. Každý jeden kus oblečenia. Vyskúšaný, kúpený a striktne zaradený medzi oblečenie, s ktorým sa môže kombinovať. Len aby som skryla ten fakt, že nemám dokonalú postavu presýpacích hodín (s tým, že štatisticky ju má asi len 8% žien).
Vyhýbam sa výstrihom, nohavice nosím len čierne a kupujem sukne len s vysokým pásom, aby mi skryli boky.

Ako tínedžer som si zvykla myslieť, že mám „iba“ tučné stehná a snažila som sa z nich schudnúť. Cvičila som a chodila sa korčuľovať takmer každý deň (Cviky na ruky som zas nerobila žiadne, lebo na čo. Takže som teraz schopná spraviť niekoľko desiatok drepov, ale ani jeden klik. Vďaka ti, minulé ja.)

Chcela som aj držať diétu, ale na to som nikdy nemala dostatočne silnú morálku. Aspoň na niečo mi bola tá lenivosť dobrá. Namiesto obmedzovania sa som sa radšej tlačila sójovými tyčinkami, lebo som sa dočítala, že je v nich estrogén, a dúfala som, že sa dokážem prejesť k väčším prsiam. Myslím, že vám nemusím hovoriť, že sa to nedá. Väčšina článkov na internete klame, rovnako ako aj všetky zaručene fungujúce „pacni si dve kolieska cibule na bradavky “ triky. A tiež vám nigérijský princ nepošle milióny na účet, ani osamelé mamičky z vášho okolia nečakajú, kým im napíšete. Bohužial.

Raz sa mi aj podarilo schudnúť, omylom. Štyri kilá v maturitnom ročníku. Z úzkosti a stresu. Áno, moje telo sa trochu zúžilo – a tvrdohlavo ostalo vo svojom pôvodnom tvare. Čo však neostalo v pôvodnom stave bolo moje zdravie, a tým sa začalo meniť aj moje zmýšľanie o tom, čo je naozaj dôležité.

 

Neverte článkom na internete (hehe)

Ako prvé som si obliekla rifle, ktoré som si kúpila len teraz v lete. A sú presný opak toho, čo som nosila doteraz. Sú svetlé, modré, široké, extrémne vysoké. A každý jeden článok na internete hovoril, že si ich kupovať nemám, a že mám namiesto nich zvoliť zvonové nohavice (a k tomu volánikové blúzky, ďakujem veľmi pekne za použiteľné rady). Ale páčili sa mi a strašne som ich chcela.

Ďuro, moja lóve, mi len okomentoval, že v nich vyzerám ako každé iné dievča v Anglicku. Čiže okrem toho, že som zrazu mainstremová, žiadna zmena. Mama sa smiala, že zvykla také nosiť, keď bola v mojom veku, a radila mi, že ak mi nepôjdu zapnúť, mám si pri tom skúsiť ľahnúť na posteľ. Moja kamoška Silvia mi ich dokonca pochválila.
Ja som naopak väčšinu dňa rozmýšľala nad tým, že vyzerám podobne ako postavičky, ktoré som zvykla kresliť ako malá: z krku im vyrastali rovno nohy. Minimálne však musím uznať, že vyzerajú zaujímavo.

Tých nohavíc sa však odmietam vzdať, aj keď v nich nemám práve najkrajšiu figúru. Už len z toho dôvodu, že som ich na začiatku potrebovala roztiahnuť a dočítala sa, že na to je dobré sa v nich okúpať v teplej vode. Čiže už je to s nimi príliš vážne na to, aby som im dala kopačky.

 

Ďalej som chodila väčšinu času bez podprsenky. Tú používam často ako brnenie, cítim sa v nej bezpečnejšie a tiež som mala pocit, že s ňou vyzerám viac symetricky (hoci ako som teraz zistila, zas taký veľký rozdiel to nie je). Kým som nosila tričká, všetko bolo viacmenej po starom.
Rozdielne som sa cítila iba vtedy, keď zafúkal studený vietor, či keď som prešla okolo klimatizácie. Poviem vám len, že som chodila často prekríženými rukami na hrudi a asi som pri tom vyzerala nahnevane.

Veľkým krokom bol však pre mňa výstrih. Tých som sa vždy bála. Je mi trápne ich nosiť – akoby to bola rovnošata klubu, do ktorého nepatrím. Dokonca som skúšala ísť vo výstrihu bez podprsenky, čoho sa zaručene boja aj ľudia, ktorí normálne podobný komplex nemajú. Lebo bez podpory je všetko ťažšie. A predsa len, výstrihy majú byť skôr o tom sa ukázať v čo najlepšom svetle, a nie presný opak.

Podvedome som si celý deň kontrolovala, či mi náhodou niečo netrčí, a rozmýšľala nad tým, či si ľudia všimnú, že pod tielkom nič nemám. Či im tam niečo chýba. Či vyzerám divne. Ak si to však niekto všimol, nič mi nepovedal. Úprimne, aj tak by to asi bolo trápnejšie pre toho dotyčného. Viete si predstaviť ten rozhovor?

 

Z duše tiež neznášam tenisky. Pred pár rokmi ma mama donútila si nejaké kúpiť, čierno-biele adidasky. „Do dažďa“, vravela. Asi kvôli môjmu zvyčajnému čvachtaniu. Bola som však príliš tvrdohlavá a zo spomínaných tenisiek sa stali moje výletné topánky. A tým nemyslím výlety, na ktorých sa chodí po meste a pije káva na korzách. Myslím tým, že som zvykla byť skautka a naozaj si už prežili všeličo (Nie, nepredávala som sušienky ako to robia v amerických filmoch. Ale niečo ako bobríkov mlčania máme!). Lozenie po skalách, lozenie po lese, pľačkanie sa v potoku.

To som robila so značkovými topánkami len preto, lebo sa mi nepáčili. Dokonca so mnou prežili aj tohtoročný grape festival. Počas búrky som sa v noci stratila cestou na toitoiky a hodinu som hľadala stan (ďakujem anonymnému dobrovoľníkovi, ktorý mi požičal telefón). Takže si teraz prešli menším spontánnym redizajnom – čo sa mi za tie roky zodralo z podrážok teraz nahradilo blato.
A tento týždeň som sa rozhodla si ich obuť do práce. A k sukni.

Predtým ako som si ich obula som ich polhodinu drhla pracím práškom, nech vyzerajú aspoň trochu reprezentatívne. Je príjemné ich nosiť, sú pohodlnejšie než väčšina mojich topánok. S jednou drobnou chybičkou. Vkuse zakopávam a cítim sa, akoby som skutočne mala na sebe tie dlhé klaunské topánky. 

Mala som však strašné štastie, že som ich tento týždeň mala na sebe. Ako som sa v nich vracala z práce a ušiel mi autobus, ako každý trpezlivý človek som sa rozhodla ísť domov cez pole a malý les. Po asi päťdesiatich metroch som tam stretla divé prasa. Nerobím si srandu! Čiže sa mi aspoň dobre utekalo. A už na ne nikdy nepoviem nič zlé, lebo bohvie čo by sa stalo, keby som v tej chvíli mala na sebe sandále.

Dovoliť si byť škaredá

Musím priznať, že niektoré dni som sa necítila vo svojej koži. Rozhodla som sa počas tohto malého experimentu aj nemaľovať, čo väčšinou zvládam veľmi dobre – hlavne v lete, lebo bývam opálená a mávam čistejšiu pleť. Ale v kombinácii s oblečením, ktoré sa mi nepáči, to vo mne len umocňovalo pocit, že vyzerám neprofesionálne (keď som bola v práci) alebo nepríťažlivo (keď som bola vonku). Nepríťažlivo, pre mňa za mňa, to som čakala. Ale nechápem, akým spôsobom si môj mozog zmyslel, že môj výkon v práci závisí od výzoru.

Roky som bojovala s predstavou o tom, ako by som mala vyzerať. Porovnávala som sa s celebritami a hľadala v nich niečo, čo by sa mi podobalo. Do detailov som si prezerala ich nosy, brady, vlasy, fotky z profilu, fotky v plavkách… bože, to znie trochu podivne. Ale presne to som robila. Lebo ak by niekto mal podobnú postavu ako ja, už by som ju zrazu mohla mať rada. Lebo ak ju má aj ona a vyzerá sexy, potom aj ja môžem vyzerať sexy!
Už nejaký čas to nerobím, a tak som si myslela, že konečne začínam byť spokojná s tým, ako vyzerám. No zistila som, že v skutočnosti som sa skôr len zlepšila v skrývaní toho, čo na sebe nechcem vidieť.

Lebo my ženy si jednoducho nedovolíme byť „škaredé“. Nedovolíme si byť prirodzené. Radšej čítame články o tom, ako si opticky zúžiť driek, či nosíme superextrapushup podprsenky (vážne, mám pocit že normálne v obchodoch už ani nepredávajú). A skrývanie svojich „chýb“ síce pomôže, ale len dočasne. Kým sa nevyzlečieme.

Preto v tejto „šokovej terapii“ plánujem pokračať a pri troche šťastia raz aj zabudnem, že niečo také vôbec robím.

One Reply to “2. Imidž je na nič – o tom, ako som bola týždeň škaredá”

  1. […] leto som zvykla tráviť dva týždne stratená v lese – ako som spomenula už v minulom článku, bola som skautka. Tam by ste chytili skôr chrípku, ako […]

Pridaj komentár