6. Ľudia sa menia – o tom, že ani báť sa neviem poriadne

Mám tento blog už viac než pol roka. A zatiaľ je na ňom asi len šesť článkov, čo je zľahka patetické, ak vezmeme do úvahy, že zaňho platím každý mesiac asi tri eurá. No tak sa ochudobňujem o dve kávy do mesiaca – nie je to niečo, čo by mi trhalo žily. Čo mi však žily iba tak nežne okuskáva, je fakt, že ma naň baví písať, ale nerobím to.

Mám rozpísaných niekoľko článkov… o zbavovaní sa vecí, ktoré nepotrebujem, o tom ako som si prefarbila vlasy naružovo, ako som hrala airsoft s mojou profesorkou, ako som išla na motokáry keď všetci rátali s tým že ostanem radšej doma, o tom, ako som sa snažila prežiť deň ako moje dokonalé „ja“, ako som vyskúšala prvýkrát ázijské jedlo z miletičky…
A vymyslených som ich mala ešte viac. Každý deň totiž spravím niečo, čoho sa bojím. Človeku sa to však časom zunuje. Spraví niečo skvelé a v ten deň a možno ešte deň na to sa aj cíti skvelo. Potom jednoducho zabudne. Alebo ešte niečo horšie – reálne sa niečo naučí a vyrastie z toho. Keď opakovane robíte strašidelné veci, časom sa už nezdajú také strašidelné. A to sa stalo aj mne, rýchlejšie, ako som čakala. A to nie je zlá vec. Som hrdá, že sa mením, že som sebavedomejšia. Ale potom mi už nepripadá dôležité o nich písať – veď to bolo také jednoduché. Aj keď nebolo.

A tiež mi trvá napísať jeden článok tri dni. A to už kde sme, aj eseje do školy kde porovnávam poviedky, čo som nečítala, napíšem skôr.

Čítaj ďalej…

5. Nasleduj svoje sny – o tom, ako mi na pohovore povedali, že si mám nájsť niečo lepšie

Začiatkom nového školského roka som mala malý heuréka moment. Jedno ráno som počula spolužiačku hovoriť o tom, že chce ísť študovať na magistra do zahraničia, do Dánska. A ja na to: „Hej, aj ja chcem ísť, niekam do Anglicka.“ Na čo na mňa vysypala spŕšku informácií o tom, že ona si podáva toľko a toľko prihlášok na také a také školy a že o pár týždňov tam ide na interview, či jej uznajú predmety….A ty ideš kam?“

A vtedy moje srdce na okamih zomrelo, lebo som si uvedomila, že ja som zatiaľ neurobila vôbec nič na to, aby ma niekam zobrali. Nepozrela som si agentúry, nepozrela som si školy, nepozrela som si požiadavky. Nič. Vždy som ten nápad mala niekde vzadu v hlave, vždy som vedela, že chcem z mojej školy odísť. Jedného dňa. A akosi som zabudla na to, že ten deň sa blíži. A že sa naň treba pripraviť.

Čítaj ďalej…

3. Kto nie je na fb, ten neexistuje – ako som bola týždeň bez internetu

… a o tom, prečo mi tento článok trvalo napísať dlhšie než tri týždne.

Do tejto „výzvy“ som išla s tým, že to bude jednoduché. V tej dobe som si potrebovala prečistiť hlavu, malý panický záchvat už bol za rohom, a tak mi odrezať sa od sveta prišlo ako dobrý nápad.
Nebolo by to môj prvýkrát bez internetu, každé leto som zvykla tráviť dva týždne stratená v lese – ako som spomenula už v minulom článku, bola som skautka. Tam by ste chytili skôr chrípku, ako signál.

Iba som čakala, že to bude trochu ťažšie, lebo doma sa mi nikto nestará o program, a tiež všetci okrem mňa internet používajú aj naďalej a bála som sa, že mi povedia, čo sa stalo v novej časti Game of Thrones (áno, séria medzitým už skončila, tento článok naozaj mešká).

A nakoniec som sa zamotala v temných vodách internetu a skončila s veľkou internetovou opicou, s ktorou sa budem vysporiadavať ešte nejaký čas.

 

Čítaj ďalej…

2. Imidž je na nič – o tom, ako som bola týždeň škaredá

Vždy som trochu závidela tým babám, ktoré boli schopné sa ukázať v škole v teplákoch, nenamaľované a s mastnými vlasmi v drdole. Ale nikdy nie natoľko, aby som spravila to isté, keď sa ráno ponáhľam. Čo je vlastne každé ráno. Kde potom beriem ten čas navyše?

Zo spánku by som si ráno nikdy dobrovoľne neukrojila, vždy musím mať svojich osem hodín (za čo sa mi jeden môj upírsky kamoš z výšky, ktorý mi zásadne píše vždy o štvrtej ráno, smeje). Nie, ja radšej preskočím raňajky a strávim tých 15 minút, čo mám, pred zrkadlom v kúpeľni. A potom sedím v škole na prvej hodine, pekná a upravená, a skrúcam sa v kŕčoch od hladu. Lebo som malý hlupáčik. Nie, vážne, neviem prečo to robím.

Preto som sa tento týždeň rozhodla si dať malú šokovú terapiu zakaždým, keď sa pozriem do zrkadla. Rozhodla som sa nemaľovať a obliekať si veci, v ktorých som škaredá – alebo si to len myslím.

Čítaj ďalej…

1. Komu sa nelení, tomu sa zelení – o tom, ako som si našla prácu

Začalo leto a ako študentka mám zrazu veľa voľna. Hneď som začala plánovať týždňové výlety k moru, či do rôznych európskych metropol – do Budapešti, Krakova, Kyjevu… a potom som otvorila peňaženku a zistila, že tá po oslavách na počesť úspešného konca skúškového zíva prázdnotou.

A tak som urobila to, čo by z núdze spravil každý človek – prezrela izbu, čo by som z nej mohla predať. Po tom som si ale uvedomila, že z predaja zlých tínedžerských kníh a vyťahaných svetrov nevyžijem, ak by som vôbec našla niekoho, kto by ich chcel.  A tak som sa s hlavou v smútku prihlásila na profesia.sk a začala si hľadať prácu.

Pracovná morálka.

 

Čítaj ďalej…

Kto sa bojí, nech nechodí do lesa

Ahoj,
volám sa Lucia, a mám problém.

Asi desať minút od môjho domu otvorili novú kaviareň. Takú peknú, hipsterskú. Jej otvorenie bola veľká udalosť, lebo bývam na dedine a doteraz u nás boli z nejakého zvláštneho dôvodu takmer všetky podniky výlučne len bary alebo pizzerie.
A chodím si tak okolo nej a zakaždým si hovorím, nabudúce tam zájdem! A viete čo? Dva roky neskôr, a ešte vždy som v nej nebola.

Prečo?

Nie, nie je to tým, že je totálne predražená – ja si tie 4 eurá za domácu limonádu zaplatím. Som totiž
klasický prípad kaviarenského povaľača. Po pár mesiacoch brigády v podobnej kaviarni sa zo mňa dokonca stal aj kávový snob. Instantnú kávu nemôžem ani cítiť, preto som asi najhorší hosť, ktorého doma môžete mať. Okrem toho si myslím, že nám raz tie predražené limonády a vegánske quiche zachránia ekonomiku.
Rovnako nebolo to ani tým, že by bývala preplnená. V mojom okolí ešte vždy drvivú časť populácie tvoria dôchodcovia a tí by si namiesto quiche dali radšej klobásu a pohárik domácej.

V čom teda spočíva môj problém?
Som až po uši zahrabaná v komfortnej zóne.
A to tak hlboko, že nie som schopná ani len na chvíľu vybočiť z mojej pohodlnej, zabehnutej trasy bez toho, aby som vnútorne trpela.

 

Čítaj ďalej…