4. Stačí si predstaviť, že sú nahí – o tom, ako som vystupovala na poetry slame

Pred pár týždňami mi facebook vyhodil upozornenie, že sa bude koncom septembra konať Slam Poetry. Predtým som bola iba na jednej takejto akcii. Bolo to so Silviou a asi v polovici sme zdrhli, lebo sme boli hladné. Skončili sme už v zosnulej Zóne (našej ex-obľúbenej kaviarni) nad šalátmi, fľašou bieleho a existenčnými krízami.

Pre tých, ktorí nevedia, čo slam poetry je: prakticky je to prednášanie poézie. Ľudia počas nej aj kričia, či plačú (lebo emócie), a využívajú sa v nej rôzne zvukové zaujímavosti od slovných hračiek, cez onomatopoje, až po refrény. Hlavne, aby sa to dobre počúvalo, a zanechalo to vo vás nejaký dojem.

A akonáhle mi to upozornenie vyskočilo, vedela som, čo musím urobiť – prihlásiť sa ako poet. Obsahovalo to totiž všetko, čoho sa najviac bojím.
Rozprávanie sa s cudzími ľuďmi v angličtine? Uhm.
Vystupovanie pred publikom? Áno.
Prezentovanie svojej vlastnej tvorby? Jasné.
Byť priamo vystavený hodnoteniam od ľudí bez možnosti sa skryť? Samozrejme.

Občas rozmýšľam, ako som to vlastne prežila.


Hodina anglickej konverzácie zdarma

Začalo to tým, že som napísala organizátorom, že sa chcem zúčastniť… a myslela som, že tým to aj skončí. Okrem samotného prednášania, samozrejme. Ale nie. Šarmantný zakladateľ slovenského slamu Frederik mi odpísal, že zvykne s každým účastníkom najprv stretnúť osobne.
Čo je celkom normálne asi pre každého človeka. Okrem mňa. Lebo ja sa bojím cudzích ľudí. Hlavne tých, ktorí nerozprávajú po slovensky. Takých pravidelne omylom posielam opačným smerom vždy, keď sa spýtajú na cestu. Ale Rakúšan Frederik sa ohľadom toho zdal byť neoblomný a tak som vyfasovala pozvanie na kávu.

Stretli sme sa vo Foxforde. Frederik ma objal ako starého známeho a cez široký úsmev na mňa vysypal hŕbu slov v dokonalej angličtine. Pri rozprávaní príhod rozhadzoval rukami a hovoril s takou istotou, až sa mi zdalo, že buď už príbehy rozprával niekoľkokrát, alebo si prejav nacvičuje pred zrkadlom. A ja som si sŕkala svoju rebarborovú limonádu a hovorila si, aký je strašne milý… a ako strašne mu to neverím.
Neberte ma zle, s podobnými ľuďmi je vždy veľmi príjemne a hneď od začiatku máte pocit, že sú vaši najlepší kamaráti. Ale presne to mi pripadá nesprávne – nie je možné, aby mali každého jedného človeka tak radi. Tú schopnosť im však ako introvert aj trochu závidím, lebo predsa len, svet je stvorený skôr pre extrovertov.

Pýtal sa ma na všetko možné. Kam chodím do školy, čo chcem robiť (keď vyrastiem ešte trošku viac), čo ma v živote baví… Dotkol sa aj niekoľkých tém, o ktorých zvyknem žvatlať iba keď som značne intoxikovaná. Moja obmedzená slovná zásoba mi však nedovoľovala ísť do hĺbky a moje problémy zrazu nevyzerali tak hrozivo. Nie že by väčšinou boli hrozivé, iba môj mozog ich v slovenčine dokáže nafúknuť do neskutočných rozmerov.

Návrat k starým koníčkom

Na poetry slame prezentujete vlastnú poéziu. A keďže sa vám publikum môže vysmiať priamo do očí, dáva zmysel si vybrať svoje najlepšie diela. Ak teda nejaké máte. Čo nebol môj prípad. Vždy som bola tajnostkársky spisovateľ – len aby nikto nezistil, že vôbec píšem! A posledné roky som sa v tom tak zlepšila, že to vyzerá, akoby som nepísala vôbec. Len vyzerá. Ehm ehm.

Prečo sa vôbec zapájať do poetry slamu, keď som za posledné roky nenapísala nič poriadne? Je to jednoduché – lebo môžem, lebo som to vždy chcela, a lebo som mala pocit, že sa z toho povraciam od strachu. Nevidím v tom žiadne negatíva.
Donútilo ma to niečo skutočne dopísať a nenechať nápady zapadnúť prachom, ale ukázať ich ľuďom. A tiež mi to pripomenulo, prečo som zvykla mať písanie tak rada. Je to spôsob, akým môžete emócie prežiť, odosobniť  sa od nich a nechať v minulosti. A tiež sa sakramentsky rada hrám so slovami.
Síce sa mi kvôli nedostatku času podarilo jednu z básní trošku odfláknuť. Ale som hrdá na to, že sa k vraciam k niečomu, čo ma zvyklo naozaj tešiť.

Murphyho zákon schválnosti

Dva dni pred samotným slamom som ochorela.  Čo v stredu znelo ako nežné dámske kýchnutie (hapčik, chichi) sa do piatku rozvinulo v svojej celej kráse (hHaAAAPPČJIÍÍÍ DOFRASA!). Bolela ma hlava, mala som plný nos, slzili mi oči, škriabalo ma v hrdle. Počas toho som chodila roznášať bacily aj do školy, a panebože, tak strašne sa mi chcelo spať.
V piatok by stačilo len napísať, že neprídem, a mohla som až do pondelka ležať v posteli. Ale bolo mi ľúto zahodiť všetku tú prípravu len aby som nakoniec nikam nešla. A tak som sa obliekla tak, ako sa podľa mňa obliekajú kaviarenskí snobi (čierny rolák), a išla som.

Prišla som módne neskoro a celá vyklepaná. Našťastie moja kamoška Vé súhlasila s tým, že ma príde morálne podporiť, a trochu ma upokojila. A tiež sme boli zhodou náhod obidve choré, tak sme si mohli popri vymieňaní noviniek porovnať farby našich soplíkov.

Keď ma zbadal Frederik, povedal mi, že vyzerám „gorgeous“, z čoho som sa jemne začervenala, hoci som vedela, že by som ho mohla skôr dohodiť jednému z mojich bratov. Potom mi niekto capol pred oči zmluvu na podpísanie a tak som tam bez rozmýšľania capla môj podpis, ako keď dávate súhlas o používaní podmienok. Dúfam, že som niekomu neupísala svoju dušu.



Celý večer som popíjala čaj s medom a chcela ísť domov. Už na začiatku sme sa s Vé dohodli, že ak nepostúpim do druhého kola, ideme sa domov vyspať. Ale nie, postúpila som, a naše utrpenie sa predĺžilo o hodinu a pol.

Samotné prednášanie v prvom kole nebolo až také zlé. Išla som hneď medzi prvými. V ústach mi vyschlo a ruky sa mi triasli tak, až som sa bála, že mi z nich vypadne telefón, z ktorého som čítala. Ale pri fungovaní ma držala myšlienka na teplú posteľ, a vylievanie emócií pred asi 40 ľuďmi mi nakoniec neprišlo až také strašné. Odprednášala som, dostala som bodíky, a zvyšok kola som sedela a užívala si poéziu ostatných účinkujúcich. A popri tom som hladkala psa, ktorý s nami z nejakého dôvodu sedel na pódiu. Rozhodne som sa nesťažovala.

Trošku horšie bolo druhé kolo, lebo ma začala strašne bolieť hlava. A tiež kvôli tomu, že som mala čítať báseň, ktorú som napísala dve hodiny pred odchodom z domu a nebola ani omylom dokončená. A tiež preto, lebo bola o tom ako ma stresuje budúcnosť a smrť. Pri čom jedna báseň predo mnou bola o peknom zadku predavačky v kníhkupectve a druhá iba mix náhodných vtipných myšlienok, čo človeka napadnú, keď sa nudí vo vlaku. Predstavte si to, haha, vyhrnulo sa jej tričko, haha, googlim si vo vlaku sexy fotky Natalie Dormer, haha, SMRŤ. Moja trojminútová depresia musela byť pre publikum ako facka od reality.

 

Keď som sa konečne dostala do postele

Nakoniec som skončila druhá. Nemám pocit, že hodnotenie bolo práve objektívne (a chlapík, čo skončil tretí, mal byť podľa mňa prvý), takže sa ohľadom môjho umiestnenia necítim nijak. Iba mi bolo ľúto, že som nevyhrala, lebo prvá cena bola neskutočná: froté ponožky, ktoré si spravili kolečko okolo celej miestnosti a ľudia ju naplnili vecami, ktoré si našli po vreckách. Fakt ma zaujíma, čo v nich skončilo. Lístky od autobusu? Telefónne čísla? Cukor ku káve? Potrebujem to vedieť.

Bola to však zaujímavá skúsenosť. Spoznala som nových ľudí. Donútila som sa niečo napísať. Donútila som sa tam ísť, aj keď som sa necítila dobre. Ukázala som ľuďom, čo dokážem. Rozhodne ma to vystrčilo z mojej komfortnej zóny. A aj keď by som si to normálne nepriznala, vystupovanie ma baví. Stresuje ma to, trasú sa mi pri tom ruky, ale páči sa mi to.
A naozaj milé bolo, keď sa mi ešte v ten večer ozval nejaký chalan, čo robí editora jedného internetového magazínu. Spýtal sa ma, či by som u nich nechcela uverejniť nejaké básne, lebo sa mu páčili. Vôbec som to nečakala a fakt ma to potešilo. Je zvláštne vedieť, že vaše slová môžu mať na niekoho taký dosah.

Keď som bola dieťa, často som mala sny o tom, že raz budem speváčka alebo tanečníčka. Že budem vystupovať pred ľuďmi. Síce som od podobných fantázií upustila už dávno, ale cítim sa, akoby som týmto môjmu detskému „ja“ splnila sen. S niekoľkoročným oneskorením, ale predsa. A stálo to za to.

Pridávam aj video. Lebo Vé je kamoška a natáčala, aj keď mi bolo trápne ju o to poprosiť.

Pridaj komentár