3. Kto nie je na fb, ten neexistuje – ako som bola týždeň bez internetu

… a o tom, prečo mi tento článok trvalo napísať dlhšie než tri týždne.

Do tejto „výzvy“ som išla s tým, že to bude jednoduché. V tej dobe som si potrebovala prečistiť hlavu, malý panický záchvat už bol za rohom, a tak mi odrezať sa od sveta prišlo ako dobrý nápad.
Nebolo by to môj prvýkrát bez internetu, každé leto som zvykla tráviť dva týždne stratená v lese – ako som spomenula už v minulom článku, bola som skautka. Tam by ste chytili skôr chrípku, ako signál.

Iba som čakala, že to bude trochu ťažšie, lebo doma sa mi nikto nestará o program, a tiež všetci okrem mňa internet používajú aj naďalej a bála som sa, že mi povedia, čo sa stalo v novej časti Game of Thrones (áno, séria medzitým už skončila, tento článok naozaj mešká).

A nakoniec som sa zamotala v temných vodách internetu a skončila s veľkou internetovou opicou, s ktorou sa budem vysporiadavať ešte nejaký čas.

 

Veľmi predvídateľný týždeň

Počas tohto týždňa sa stalo všetko, čo by sa dalo čakať.

Predvídateľný fakt číslo 1: Keď nie ste online, ľudia vám chýbajú viac.

 

Silvia mi hneď v prvé ráno zavolala, aby zistila ako sa mám, a mňa to potešilo. Telefonát. Mňa.
Aj s Ďurom som hneď prevolala dve hodiny (a 7 eur, lebo byť retro je drahé).

S mojim frajerom Ďurom máme pár zvykov. Pretože študuje v Edinburghu a polovicu roka sme na diaľku, ráno si zvykneme posielať emojis s počasím (u nás na Slovensku väčšinou slniečka, v Edinburghu oblaky a dáždniky). Alebo rozospaté fotky, keď sa nám nechce z postele. A to bolo niečo, čo mi chýbalo. Ten pocit neustáleho spojenia. Nemohla som sa mu ani pochváliť s tým, ako úžasne vyzerajú moje raňajky! (odignorujme fakt, že Lucka zjavne nevie používať mms-ky, na rozdiel od Ďura, ktorý mi hneď poslal do správy meme s Jonom Snowom ako hladká draka po nose).

Celkovo som väčšinu týždňa strávila s ľuďmi niekde vonku. Jeden deň som bola na rodinnej oslave u mojej sestry, ktorá sa ma s jej manželom vždy snaží opiť vínom, nech vyššie entity žehnajú ich dušiam. So Silviou sme šli jeden deň do galérie, z ktorej sa nakoniec vykľulo asi 15 minútové optické sklamanie, po ktorom sme sa odobrali na naše klasické pracovisko – do kaviarne.

A keď sme sa po káve akurát dohadovali, do ktorej kaviarne pôjdeme minúť svoju hodinovú mzdu na koláč, zavolal mi Ďuro. V ďalšom podniku (a v Silviinom prípade o ďalšiu kávu neskôr v priebehu poslednej hodiny) mi Ďuro hovoril, že musí ísť niečo vybaviť do Závodu a že tam musí dve hodiny počkať, kým mu pôjde vlak späť. A tak som si povedala, že si spravíme spontánny romantický výlet! Do Závodu. Raz z neho bude nová turistická destinácia. Niekde vás privítajú chlebom a soľou, niekde na vás pri príchode začnú hulákať husi a kozy. Ale bol to naozaj dobrý výlet. Taký, pri ktorom na internet ani nepomyslíte. A tiež som na tej jednej dlhej ulici, čo tam majú, zistila, že Ďuro rád ohovára cudzie domy.

 

Predvídateľný fakt číslo 2: Zrazu máte oveľa viac času

Tento týždeň bol jeden z najproduktívnejších, aké som kedy mala. Mimo iného som po dlhej dobe siahla po knihe. A tým myslím po naozaj dlhej dobe, lebo keď chodím do školy, každý týždeň by sme mali prečítať plus-mínus tri. Čítanie je to posledné, čo sa mi chce robiť v mojom voľnom čase.

Táto bola síce opäť do školy, ale mohla som si ju vybrať sama. Tento rok by som z nej mala písať bakalárku a bolo by odo mňa pekné si ju aspoň prečítať, lebo som si ešte ani tému nevybrala (tú by som mala mať do konca tohto týždňa! Ajajaj.) Nebolo to práve prázdninové čítanie. Ale odhliadnuc od toho, že je tá kniha o samovraždách, som sa pri nej zabavila. Už som zabudla aké to je mať z čítania radosť.

Zároveň však bol tento týždeň aj dosť neproduktívny, pretože som často nevedela, čo s časom. Väčšinou ho toľko nemám a zistila som, že keď prídem unavená z práce, nemám mentálnu silu na vymýšľanie programu. V takom prípade vás väčšinou podržia vaše zvyky: idete si automaticky sadnúť pred televízor, piecť, čítať noviny, plieť do záhradky… ja žiadne tieto zvyky zaužívané nemám. Respektíve – ich nemám zaužívané. Niekedy v procese dospievania som stratila kontakt s činnosťami, ktoré som zbožňovala. Z veľkej časti ich nahradil internet.

A tak to aj vyzeralo. Väčšinou som iba tak pospávala, čo nie je práve ideálne strávený čas. Keď som toho mala jeden večer dosť, vybrala som sa do obývačky, kde práve bežal pustený nejaký seriál. Chvíľu som pri tom sedela a pripadalo mi to zvláštne. Pozerala som sa na pobehujúce postavy, neviem kto je kto, neviem čo sa deje, prvá časť to určite nebola. A k tomu ešte aj slovenský dabing a reklamy. Reklamy! Tie ešte existujú aj inak ako iba vo forme vyskakujúcich okien a bilboardov? Pozrela som na rodičov, čo im to nevadí, ale otec, strážca diaľkového ovládača, mal zatvorené oči a mama si pri tom vyrábala šperky z drôtu. Pokojne mohli mať pustené len rádio.

 

Predvídateľný fakt číslo 3: Internet (ne)potrebujete

Prvé, čo som si uvedomila, bolo, že nemám takmer žiadne telefónne čísla. Mnohým ľuďom som sa nemohla ozvať, lebo mám iba ich facebook. Keby som tento experiment robila až počas toho, ako chodím do školy, bola by som stratená. Informácie o tom, ktoré hodiny boli zrušené. Poznámky z hodín a prednášok. Alebo len posielanie správ počas nudných hodín.
A stratená by som bola aj doslovne. Informácie ako adresy, mapy, otváracie hodiny… ako zisťujú tieto veci ľudia bez internetu?

Ďalším špecifickým odvetvím, v ktorom som bola stratená, bolo varenie. Zakaždým, keď som varila, musela som to robiť bez receptov. Tie vždy beriem z internetu podľa toho, čo máme v kuchyni. Nie som na tom až tak zle, že by som bez nich podpálila kuchyňu, ale aj tak som si nikdy nemohla byť istá, či výsledok bude jedlý. Raz to skončilo cestovinami, na ktoré som len hodila mrazenú zeleninu. A asi liter chilli omáčky, pre istotu.

 

 

Tiež si však uvedomíte, že všetky tie informácie, ktoré vás idú pohltiť na sociálnych sieťach… jednoducho nepotrebujete. Aj keď bez neho občas budete mať pocit niekde vzadu v hlave, že vám niečo uniká. Lebo čo ak vám niekto píše, čo ak od vás niekto niečo potrebuje! A potom otvoríte facebook. V schránke nič použiteľné a jediné, čo zistíte, je, že kamarátka vašej bývalej spolužiačky má nového psa. Alebo vás zahltia fotky ľudí, ktorých ste nevideli už hádam tri roky, a už to začína… zásnuby a bábätká. Fijú. Jednak neviem, čo mám s takými informáciami robiť. A jednak neviem, či by ma také veci vôbec mali zaujímať.

Čo ma zaskočilo

Fakt, čo ma zaskočil číslo 1: Zvyky sú vaši nepriatelia

Vstávanie bolo najhoršie. Každé ráno sa budím prakticky s telefónom v ruke. Pomáha mi to sa prebrať. Teraz to však záviselo čisto od mojej mentálnej sily. Ďuro mi raz spomínal, že keď človeku poviete vtip, to, čo sa mozgu na tej informácií páči, je jej novosť. Páči sa mu, že ho ešte nepočul.
Ja takto zvyknem ráno môj mozog kŕmiť novými správami z internetu. Teraz ich však ten závislák nedostával, a tak sa rozhodol trucovať. Aj napriek tomu, že som bola vyspatá, vstávať sa mi nechcelo. Zobúdzala som sa o ôsmej, vstávala až po deviatej.

Okrem mozgu ma zrádzal aj zvyšok tela. Niekoľkokrát som automaticky zobrala telefón a chcela na ňom zapnúť wifi alebo dáta, a musela som sa zastaviť. Keď som sa pri pracovaní na notebooku začala na okamih nudiť, moja ruka automaticky nasmerovala kurzor na Google Chrome, otvorila ho a začala písať slovo facebook. Keby som bola youtuber, mala by som dosť materiálu na video o tom, ako ma posadol nejaký internetový démon. Lebo to nie ja, moje ruky to robili samy od seba!

Uvedomila som si, že mnoho z mojich denných „rituálov“ je plných internetu. Napriek tomu, že s ním nemajú nič spoločné. Pozerám si internet pri zobúdzaní, pri jedení, pri čakaní na autobus, dokonca aj na wc. Zrazu som sa pri týchto činnostiach nudila a začala si uvedomovať, že ich vôbec robím.

A také čakanie na niekoho v kaviarni patrilo do samostatnej kategórie. Keď ten druhý odišiel na záchod a ostala som pri stole sama, prvým reflexom bolo vytiahnuť telefón. Ale nemohla som. A tak som sledovala ľudí naokolo. A zakaždým, keď si ma všimli, som sa cítila ako úchyl.

 

Fakt, čo ma zaskočil číslo 2: Horšie boli až tie týždne po tom


Samotný týždeň bez internetu trochu preskúšal moje sebazaprenie, ale nebol až taký ťažký. Najťažšie však bolo a stále je obdobie po tom. To je hlavný dôvod toho, prečo tento článok vychádza snáď tri týždne po mojom týždni bez internetu.
Aj teraz píšem len preto, lebo si predstavujem, že som Carrie Bradshow zo Sexu v meste a píšem o zlomených srdciach a svojich narcistických pohnútkach. Prečo? Lebo mám problém s motiváciou a internet to ešte zhoršuje. A lebo som posledné dva týždne strávila pozeraním seriálu, ktorý ani nemám rada.

Príliš veľa mojich zvykov sa točí okolo internetu. Je to moja automatická forma relaxu. Keď idem domov, teším sa, ako si sadnem za notebook a konečne vypnem všetko, čo mi v hlave beží dokola celý deň. Mohla by som to prirovnať k toľko vysmievanému zvyku dospelých pracujúcich, čo sa večer zvalia k telke a pozerajú Farmár hľadá ženu. Je to totiž to najjednoduchšie, čo môžeme urobiť. A tento týždeň mi pomohol k tomu si to uvedomiť.

 

A nejde len o to využívať svoj voľný čas kreatívnejšie a produktívnejšie. Ide aj o všeobecne obávanú prokrastináciu. Internet jednoducho zjednodušuje odkladanie povinností na neskôr. Lebo keď prokrastinujete upratovaním alebo pečením (za posledný týždeň som upiekla dva tekvicové koláče), je to aktivita, ktorá skončí. A raz sa kvôli výčitkám svedomia k pracovaniu dostať musíte. Ale internet? Ten je nekonečný. A vždy je na ňom niečo nové.  A ani nevieme čo, ale máme pocit, že to potrebujeme.

Nevravím, že internet je zlá vec, práve naopak. Všetko, čo chcete zistiť, viete do pár sekúnd. A to, či je to aj pravda, si stačí overiť iba niekoľkohodinovým listovaním v štúdiách a alternatívnych faktoch. Myslím, že viac som sa toho naučila na internete, ako pri draní školských lavíc.
Ani nevravím, že internet môže za moje problémy s pracovnou morálkou. Ale je rozhodne ťažšie sa sústrediť, keď mám k nemu prístup.

Posledný predvídateľný fakt: musím internet trochu obmedziť a nahradiť niečím iným. A preboha, musím prestať pozerať Sex v meste, lebo inak miniem všetky svoje peniaze na topánky.

2 Replies to “3. Kto nie je na fb, ten neexistuje – ako som bola týždeň bez internetu”

  1. Super článok! ❤️ Súhlas ohľadom všetkého čo sa týka obracania sa na sociálne siete z pasie… A v predposlednom odstavci je skutočná životná múdrosť. Najviac sa mi avšak asi páči, že si spomenula koľko kávy viem vypiť za hodinu.

    1. tak to je tvoja superschopnosť, to treba spomenúť <3

Pridaj komentár