6. Ľudia sa menia – o tom, že ani báť sa neviem poriadne

Mám tento blog už viac než pol roka. A zatiaľ je na ňom asi len šesť článkov, čo je zľahka patetické, ak vezmeme do úvahy, že zaňho platím každý mesiac asi tri eurá. No tak sa ochudobňujem o dve kávy do mesiaca – nie je to niečo, čo by mi trhalo žily. Čo mi však žily iba tak nežne okuskáva, je fakt, že ma naň baví písať, ale nerobím to.

Mám rozpísaných niekoľko článkov… o zbavovaní sa vecí, ktoré nepotrebujem, o tom ako som si prefarbila vlasy naružovo, ako som hrala airsoft s mojou profesorkou, ako som išla na motokáry keď všetci rátali s tým že ostanem radšej doma, o tom, ako som sa snažila prežiť deň ako moje dokonalé „ja“, ako som vyskúšala prvýkrát ázijské jedlo z miletičky…
A vymyslených som ich mala ešte viac. Každý deň totiž spravím niečo, čoho sa bojím. Človeku sa to však časom zunuje. Spraví niečo skvelé a v ten deň a možno ešte deň na to sa aj cíti skvelo. Potom jednoducho zabudne. Alebo ešte niečo horšie – reálne sa niečo naučí a vyrastie z toho. Keď opakovane robíte strašidelné veci, časom sa už nezdajú také strašidelné. A to sa stalo aj mne, rýchlejšie, ako som čakala. A to nie je zlá vec. Som hrdá, že sa mením, že som sebavedomejšia. Ale potom mi už nepripadá dôležité o nich písať – veď to bolo také jednoduché. Aj keď nebolo.

A tiež mi trvá napísať jeden článok tri dni. A to už kde sme, aj eseje do školy kde porovnávam poviedky, čo som nečítala, napíšem skôr.

Čítaj ďalej…