1. Komu sa nelení, tomu sa zelení – o tom, ako som si našla prácu

Začalo leto a ako študentka mám zrazu veľa voľna. Hneď som začala plánovať týždňové výlety k moru, či do rôznych európskych metropol – do Budapešti, Krakova, Kyjevu… a potom som otvorila peňaženku a zistila, že tá po oslavách na počesť úspešného konca skúškového zíva prázdnotou.

A tak som urobila to, čo by z núdze spravil každý človek – prezrela izbu, čo by som z nej mohla predať. Po tom som si ale uvedomila, že z predaja zlých tínedžerských kníh a vyťahaných svetrov nevyžijem, ak by som vôbec našla niekoho, kto by ich chcel.  A tak som sa s hlavou v smútku prihlásila na profesia.sk a začala si hľadať prácu.

Pracovná morálka.

 

Čítaj ďalej…

Kto sa bojí, nech nechodí do lesa

Ahoj,
volám sa Lucia, a mám problém.

Asi desať minút od môjho domu otvorili novú kaviareň. Takú peknú, hipsterskú. Jej otvorenie bola veľká udalosť, lebo bývam na dedine a doteraz u nás boli z nejakého zvláštneho dôvodu takmer všetky podniky výlučne len bary alebo pizzerie.
A chodím si tak okolo nej a zakaždým si hovorím, nabudúce tam zájdem! A viete čo? Dva roky neskôr, a ešte vždy som v nej nebola.

Prečo?

Nie, nie je to tým, že je totálne predražená – ja si tie 4 eurá za domácu limonádu zaplatím. Som totiž
klasický prípad kaviarenského povaľača. Po pár mesiacoch brigády v podobnej kaviarni sa zo mňa dokonca stal aj kávový snob. Instantnú kávu nemôžem ani cítiť, preto som asi najhorší hosť, ktorého doma môžete mať. Okrem toho si myslím, že nám raz tie predražené limonády a vegánske quiche zachránia ekonomiku.
Rovnako nebolo to ani tým, že by bývala preplnená. V mojom okolí ešte vždy drvivú časť populácie tvoria dôchodcovia a tí by si namiesto quiche dali radšej klobásu a pohárik domácej.

V čom teda spočíva môj problém?
Som až po uši zahrabaná v komfortnej zóne.
A to tak hlboko, že nie som schopná ani len na chvíľu vybočiť z mojej pohodlnej, zabehnutej trasy bez toho, aby som vnútorne trpela.

 

Čítaj ďalej…