1. Komu sa nelení, tomu sa zelení – o tom, ako som si našla prácu

Začalo leto a ako študentka mám zrazu veľa voľna. Hneď som začala plánovať týždňové výlety k moru, či do rôznych európskych metropol – do Budapešti, Krakova, Kyjevu… a potom som otvorila peňaženku a zistila, že tá po oslavách na počesť úspešného konca skúškového zíva prázdnotou.

A tak som urobila to, čo by z núdze spravil každý človek – prezrela izbu, čo by som z nej mohla predať. Po tom som si ale uvedomila, že z predaja zlých tínedžerských kníh a vyťahaných svetrov nevyžijem, ak by som vôbec našla niekoho, kto by ich chcel.  A tak som sa s hlavou v smútku prihlásila na profesia.sk a začala si hľadať prácu.

Pracovná morálka.

 

Keď vás káva privádza na mizinu

Ak je niečo, čo som sa nikdy nenaučila, je to šetrenie.  Už počas mojej prvej práce, keď som ešte zvykla zametať podlahy v otcovej firme, som si predstavovala, ako si z výplaty svetácky kupujem každý deň kávu z McDonaldu a tvárim sa pri tom veľmi zaneprázdnene. Veď tak to predsa robia všetci dospelí ľudia, nie?

Donedávna bola vrcholom mojej kariéry práve práca v kaviarni. Bola to moja obľúbená  – jediná, v ktorej ste sa mohli váľať na matracoch a pri tom pozerať z piateho poschodia na celé námestie SNP a na zhrdzavené strechy.  Môjmu  dospeláckemu ideálu však dala celkom zabrať. Na jednej strane som síce mala kávu vždy, dokonca zadarmo, ale plat mi stačil akurát tak na cestovné. Život CPčkára je ťažký. A dospelácky život iný, ako som si ho predstavovala.
Keď som potom chodila s kamarátkou na kávu, či obed, aj tak som škriabala dno peňaženky a krabička s účtom vždy hrkala, keď si ju čašníčka odnášala späť. Je mi ľúto každého, kto musel počítať všetky tie dvojcentovky.

Pohovorové klamstvá

Odvtedy už prešiel nejaký čas, tú kaviareň medzičasom aj zatvorili, z čoho sa mi spamätáva ťažko, lebo som tam chodila odkedy ju otvorili. A tiež bude ešte dlho trvať, kým si v nejakom novom podniku budú pamätať, čo si objednávam (vtedy to bolo kapučíno, ale teraz už je to skôr lungo s bezlaktózovým mliekom, lebo aj môj tráviaci trakt starne).

Toto leto som sa rozhodla si nájsť novú prácu. Takú poriadnu. S reálnym pohovorom. Nie takým, že prídete k pultu a spýtate sa, či majú voľné miesto a oni povedia: „Okej, tak prídi v pondelok“.
Mierila som na takú, kde väčšinu dňa sedíte na zadku a hrabete sa v papieroch. A tak som si musela trošku oprášiť môj životopis. Trošku zaobaliť ten fakt, že medzi moje skúsenosti patrí akurát tak čapovanie piva a prepaľovanie mliečnej peny.

Musela som byť kreatívna. Hranica medzi kvetnatou pravdou a lžou je totiž tenká. Ako teda vyzerá môj životopis teraz? Exkluzívny úryvok:

  Luckin životopis
moja jediná slušivá fotka z oznamka, čo má už takmer tri roky a je neaktuálna, ale nemám nikoho, kto by ma dramaticky fotil, keď sa nepozerám

Pozícia: čašníčka
– práca v gastronómii, kde som získala skúsenosti s komunikáciou s ľuďmi a prispôsobovaním sa v medzinárodnom prostredí  
(lebo však čo sú turisti).


Pozícia: animátorka
je zo mňa prakticky absolvent vysokej školy manažmentu a som spôsobilá na to byť riaditeľkou celého vesmíru.

 

ps: peniažky prosím

Myslím, že nemusím vravieť, že mi na to z asi ôsmych firiem, do ktorých som sa hlásila, skočili iba dve. A telefonát jednej z nich som zodvihla už v mojej súčasnej práci, lebo sa ozvali až po troch týždňoch. Ale prácu som si našla! Aj bez toho, aby som na to využila nejakú personálnu agentúru, ako mi radila moja kamoška Silvia (ktorá v jednej takej zhodou náhod pracuje, hehe).

Nájdite si prácu, kde vás nútia telefonovať

Asi každý z nás pozná toho jedného človeka, ktorý je vždy zmätený a nikdy nevie, čo sa deje. V mojom prípade som to ja sama. Teraz však pracujem na recepcii a ľudia odo mňa očakávajú, že viem všetko. Neznamená to, že je to pravda, ale očakávajú to odo mňa. A tak sa musím tváriť, že som vševediaca. Sedím si za mojim stolom na ktorom sú porozhadzované gumené kačičky, na stole mám kávu z automatu za 50 centov (lebo zrnková, že vraj) a snažím sa vyriešiť všetko, s čím za mnou ľudia chodia. Nechávaš tu časopis pre Miloša? Jasné, s Milošom som prakticky vyrastala, jasné že ho poznám. Chceš prepojiť na dispečing? Doriti my tu vôbec máme niečo také máme? Samozrejme, len si v duchu poplačem a hneď idem na to.

Najväčší kultúrny šok bol, že všetci ľudia si tu navzájom tykajú. A môj mozog, vychovaný cirkevnou strednou školou (a mrmlaním „pochválnbďježiškrstus“), to nedokázal istý čas spracovať. Mám staršieho človeka, reálneho dospelého, zdraviť „ahojček“, namiesto „dobrý deň“? (Ale vážne, ako ma takto môže zdraviť dospelý človek. Ahojček.)
Čo mi však nejde do hlavy ešte viac je partička deciek (čítaj v mojom veku), ktorý ma zdravia „dobrý deň“. Prvýkrát ma tak pozdravili automaticky, bez toho, aby ma videli a potom, keď sa nám stretli pohľady, rozosmiali sa. A teraz v tom veselo pokračujú. Aj keď vyzerám najviac na osemnásť. Cítim sa staro. To je pre mňa novinka

Zvyčajne chodím do práce na bicykli. Brázdim cesty v krátkych sukniach, lebo výstrih mám prázdny, a mama sa pri pohľade na mňa vždy chytá za hlavu. Ja sa chytám za oči, lebo sa na hlavnej ceste vždy práši tak, že slnečné okuliare nepomáhajú. Mám ich červené a podráždené a potom vyzerám, akoby som chodila po večeroch flámovať. Alebo  „chodila žiť“, ako by povedala moja kolegyňa, ktorá už má po tridsiatke, ale je celkom ako tínedžerka. Vykúka cez okno na pekných chlapov, ukazuje mi fotky jej dlhosrstého zajaca a klebetí so mnou o ľuďoch z firmy. Je to ako pozerať španielsku telenovelu. Nikoho tu nepoznám, ale za to viem, kto sa s kým stretáva v miestnosti B22, kto s kým chodí fajčiť a panebože videla si? ona si prefarbila vlasy na ružovo!  Mám pocit, akoby som bola znova na strednej.

Mimo iného však medzi jej záľuby patrí aj nútenie ma do vecí, ktoré neznášam. Vážne. No a čo, že je to moja práca. Núti ma rozprávať sa s ľuďmi. Núti ma telefonovať. Núti ma riešiť problémy  a konflikty.
Fuj. A chvaľabohu.

Radosť si buď nájdem, alebo spravím

Čo som sa však naučila je, že sa nič nedeje. Čokoľvek spravím zle, svet sa nezrúti. V panike skladám telefóny, občas zle zoradím poštu, posielam ľudí zle zaparkovať, preberám balíky, ktoré nie sú pre mňa. A zatiaľ mi nikto nevynadal. Zamračil už síce áno, ale nevynadal. A aj keby to niekto urobil – neoplatí sa mi s vecami stresovať. Som v práci nová a je jasné, že robím chyby. A je jasné, že čím dlhšie som tu, tým menej ich robím. Hlavné však je, že ľuďom je to aj tak jedno, lebo takí jednoducho sú. Pokiaľ sa ich niečo nedotýka priamo, nestojí im za to sa nad tým pozostavovať. A pokiaľ zas chcú na niekoho nakričať, dôvod si nájdu aj sami.

Tiež som sa naučila, že nemusím riešiť všetko. Nie všetko, čo sa stane, je môj problém a mám dovolené niekoho odmietnuť. Môžem ľudí slušne poslať dokelu bez štipky viny, keď po mne chcú niečo, čo nemám v popise práce. Len treba poznať svoje limity. Napríklad takých zákazníkov musím poslať dokelu milo a s úsmevom, lebo za to som platená.  Inak je to s flirtujúcimi kolegami, ktorí by si mali nájsť v slovníku význam slova „nie“. Na tých si asi zoženiem rozprašovač.

Ďalšou dôležitou vecou, ktorú som si uvedomila, je, že pýtať sa je dobré. Aj keď to nerobím rada. Mám potom pocit, že vyzerám neschopne. Dozviem sa však dôležité veci rýchlejšie a som si istá, že robím veci správne, namiesto toho, aby som tipovala (aj keď priznávam, že tipujem rada, nech sa potom môžem cítiť strašne múdro, keď niečo urobím dobre aj sama). Najlepšie je, keď sa pýtam tak veľa, že občas mi ani moja kolegyňa nevie odpovedať, a to tu pracuje už 5 rokov. Vtedy cítim zvláštny pocit zadosťučinenia.
Tuším sa tomu hovorí „radovať sa z maličkostí“. Podobný pocit zažívam, keď sa mi občas podarí sa uvoľnene rozprávať s sbs-karmi o počasí. Alebo keď konečne porozumiem tomu, čo mi vrátnik šušle do nášho socialistického telefónu s takou tou špirálou čo môžete naťahovať.  A úplne najlepšie bolo zistenie, že mám celý ten čas za chrbtom mrazničku a môžem v nej mať zmrzlinu.

 

Tak aby som to nakoniec nejako zhrnula.
Je mojou vysnívanou prácou recepcia? Nie.
Chce sa mi tam chodiť každé deň?
Tiež nie.
Ale núti ma byť zodpovedná sama za seba?
Áno. A z toho mám radosť.

 

 

One Reply to “1. Komu sa nelení, tomu sa zelení – o tom, ako som si našla prácu”

  1. […] na životopise. Kdeže. Fuj, kto by také chcel. Nevravím, že je to môj sen, ale na rozdiel od vysedávania na recepcii je táto práca o krok k bližšie k niečomu […]

Pridaj komentár